Humanizácia nestačí

Autor: Ľuboš Sopoliga | 20.1.2020 o 19:04 | Karma článku: 2,37 | Prečítané:  284x

Vianoce máme za sebou. Emócie z nich, že všetci máme pomáhať slabším vyprchali. Prišla realita všedných dní. Ešte chvíľu tu síce budú benefičné plesy, ale aj posolstvo z nich rýchlo zomelie kolobeh predvolebnej kampane.

Ľudia s postihnutím, ktorí potrebujú určitú mieru solidarity ostatných, ju potrebujú nie len počas Vianoc, ale celý rok. Ich zdravotný stav je vážny a väčšinou nezvratný.

Ak je jednou z úloh štátu vytvárať podmienky pre kvalitu života pre všetkých občanov žijúcich na jeho území, tak určite špecifickou cieľovou skupinou sú občania s postihnutím a osoby ohrozené sociálnym vylúčením. Štátu bola zverená veľká moc nad životmi ľudí odkázanými na sociálnu pomoc a nemalé verejné finančné prostriedky. Sú však tieto peniaza využívané efektívne?

Väčšine ľudí s postihnutím je ešte stále poskytovaná sociálna služba prostredníctvom veľkokapacitných Domovov sociálnych služieb (DSS) skupinovou formou. V takýchto inštitúciách, je často aj 100 ľudí s rôznym postihnutím a s nízkym počtom zamestnancov, ktorí robia čo môžu. Inštitualizované veľkokapacitné sociálne služby majú svoje hlboké korene ešte v socializme. Veľakrát sú tieto inštitúcie staré kaštiele ohradené vysokými múrmi, na okraji obcí. Humanizácia existujúcich zariadení nestačí. Nestačia nám pekne vymaľované steny, zateplené budovy a podobne, potrebujeme kvalitu. V takýchto zariadeniach, pri takomto množstve ľudí nie je možné poskytovať službu individuálne, tak aby bola sociálna služba šitá na mieru ľuďom s postihnutím. V tradičných veľkokapacitných inštitúciách, jednoducho nie je možné dodržiavať základné ľudské práva podporovať nezávislý život ľudí s postihnutím, pretože samotné prostredie nie je na to uspôsobené.

Potrebujeme reštrukturalizáciu rezidenčných zariadení sociálnych služieb v štáte na komunitné a ambulantné sociálne služby so špecializovaným sociálnym poradenstvom, čo je významná a evidovateľná zmena nielen pre ľudí s postihnutím v  zariadeniach sociálnych služieb, ale aj pre poskytovateľov a zriaďovateľov. Nie je to iba presun prijímateľov pomoci z „veľkej budovy“ do „malej budovy“. Realizáciou tejto transformácie sa otvárajú úplne nové kvalitatívne možnosti, pretože ide o celkom nový model služieb, nie o prispôsobenie existujúcich.

Len v malokapacitných zariadeniach, kde je napríklad šesť ľudí, je možné podporovať nezávislý život ľudí s postihnutím a „ušiť“ im služby na mieru, je možná s nimi individuálna práca. Aj prípady, nad ktorými bežne mávneme rukou, sa môžu pri poskytovaní služieb individuálnou formou posúvať ďalej v ich živote, čo ich robí menej závislými od druhých ľudí aj od systému.

Skúsenosti v tejto oblasti som si priniesol zo zahraničia. S kolegami sa nám ich podarilo preniesť aj do slovenskej reality, keď sme vytvorili neštátne malokapacitné špecializované zariadenie pre osem hlucho-slepých a viacnásobne postihnutých dospelých ľudí. Prevádzkujeme ho už  trinásty rok http://www.majak-no.sk/  Teda táto problematika nie je úplne pole neorané už ani na Slovensku.

Hovorí sa, najlepšia vec ako predchádzať sociálnemu vylúčeniu je mať prácu, zamestnanie. V takýchto malokapacitných zariadeniach sa otvára priestor na jej realizáciu napríklad prostredníctvom podporovaného zamestnávania. Je to štandardný nástroj zamestnávania ľudí s postihnutím v zahraničí. Tento koncept sme s kolegami pilotne odskúšali aj na Slovensku... a fungovalo to. Podporované zamestnávanie je zamestnávanie ľudí s postihnutím v prvom rade na bežnom trhu práce, za riadnu mzdu. Takže je to účinný nástroj na začlenenie ľudí s postihnutím nielen do práce, ale aj do plnohodnotného života.

Práve takéto malokapacitné zariadenia so službami šitými na mieru ľuďom s postihnutím je jedna z najväčších výziev, ktoré čakajú Slovensko. Proces transformácie a deinštitucionalizácie tradičných veľkokapacitných inštitúcií musí pokračovať. Veľkokapacitné zariadenia, ktoré u nás stále pretrvávajú, nemajú v 21.storočí svoje miesto. Humanizácia týchto zariadení nestačí.  

 

Kandidujem na kandidátke politickej strany Sloboda a Solidarita a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných ľudí. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota a otvorene sa hlásim k vlastnému názoru bez ohľadu na to, či vyhovuje väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde. Robím to preto, aby sa na Slovensku oplatilo pracovať, podnikať a žiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?