Humanizácia nestačí

Autor: Ľuboš Sopoliga | 20.1.2020 o 19:04 | Karma článku: 2,37 | Prečítané:  222x

Vianoce máme za sebou. Emócie z nich, že všetci máme pomáhať slabším vyprchali. Prišla realita všedných dní. Ešte chvíľu tu síce budú benefičné plesy, ale aj posolstvo z nich rýchlo zomelie kolobeh predvolebnej kampane.

Ľudia s postihnutím, ktorí potrebujú určitú mieru solidarity ostatných, ju potrebujú nie len počas Vianoc, ale celý rok. Ich zdravotný stav je vážny a väčšinou nezvratný.

Ak je jednou z úloh štátu vytvárať podmienky pre kvalitu života pre všetkých občanov žijúcich na jeho území, tak určite špecifickou cieľovou skupinou sú občania s postihnutím a osoby ohrozené sociálnym vylúčením. Štátu bola zverená veľká moc nad životmi ľudí odkázanými na sociálnu pomoc a nemalé verejné finančné prostriedky. Sú však tieto peniaza využívané efektívne?

Väčšine ľudí s postihnutím je ešte stále poskytovaná sociálna služba prostredníctvom veľkokapacitných Domovov sociálnych služieb (DSS) skupinovou formou. V takýchto inštitúciách, je často aj 100 ľudí s rôznym postihnutím a s nízkym počtom zamestnancov, ktorí robia čo môžu. Inštitualizované veľkokapacitné sociálne služby majú svoje hlboké korene ešte v socializme. Veľakrát sú tieto inštitúcie staré kaštiele ohradené vysokými múrmi, na okraji obcí. Humanizácia existujúcich zariadení nestačí. Nestačia nám pekne vymaľované steny, zateplené budovy a podobne, potrebujeme kvalitu. V takýchto zariadeniach, pri takomto množstve ľudí nie je možné poskytovať službu individuálne, tak aby bola sociálna služba šitá na mieru ľuďom s postihnutím. V tradičných veľkokapacitných inštitúciách, jednoducho nie je možné dodržiavať základné ľudské práva podporovať nezávislý život ľudí s postihnutím, pretože samotné prostredie nie je na to uspôsobené.

Potrebujeme reštrukturalizáciu rezidenčných zariadení sociálnych služieb v štáte na komunitné a ambulantné sociálne služby so špecializovaným sociálnym poradenstvom, čo je významná a evidovateľná zmena nielen pre ľudí s postihnutím v  zariadeniach sociálnych služieb, ale aj pre poskytovateľov a zriaďovateľov. Nie je to iba presun prijímateľov pomoci z „veľkej budovy“ do „malej budovy“. Realizáciou tejto transformácie sa otvárajú úplne nové kvalitatívne možnosti, pretože ide o celkom nový model služieb, nie o prispôsobenie existujúcich.

Len v malokapacitných zariadeniach, kde je napríklad šesť ľudí, je možné podporovať nezávislý život ľudí s postihnutím a „ušiť“ im služby na mieru, je možná s nimi individuálna práca. Aj prípady, nad ktorými bežne mávneme rukou, sa môžu pri poskytovaní služieb individuálnou formou posúvať ďalej v ich živote, čo ich robí menej závislými od druhých ľudí aj od systému.

Skúsenosti v tejto oblasti som si priniesol zo zahraničia. S kolegami sa nám ich podarilo preniesť aj do slovenskej reality, keď sme vytvorili neštátne malokapacitné špecializované zariadenie pre osem hlucho-slepých a viacnásobne postihnutých dospelých ľudí. Prevádzkujeme ho už  trinásty rok http://www.majak-no.sk/  Teda táto problematika nie je úplne pole neorané už ani na Slovensku.

Hovorí sa, najlepšia vec ako predchádzať sociálnemu vylúčeniu je mať prácu, zamestnanie. V takýchto malokapacitných zariadeniach sa otvára priestor na jej realizáciu napríklad prostredníctvom podporovaného zamestnávania. Je to štandardný nástroj zamestnávania ľudí s postihnutím v zahraničí. Tento koncept sme s kolegami pilotne odskúšali aj na Slovensku... a fungovalo to. Podporované zamestnávanie je zamestnávanie ľudí s postihnutím v prvom rade na bežnom trhu práce, za riadnu mzdu. Takže je to účinný nástroj na začlenenie ľudí s postihnutím nielen do práce, ale aj do plnohodnotného života.

Práve takéto malokapacitné zariadenia so službami šitými na mieru ľuďom s postihnutím je jedna z najväčších výziev, ktoré čakajú Slovensko. Proces transformácie a deinštitucionalizácie tradičných veľkokapacitných inštitúcií musí pokračovať. Veľkokapacitné zariadenia, ktoré u nás stále pretrvávajú, nemajú v 21.storočí svoje miesto. Humanizácia týchto zariadení nestačí.  

 

Kandidujem na kandidátke politickej strany Sloboda a Solidarita a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných ľudí. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota a otvorene sa hlásim k vlastnému názoru bez ohľadu na to, či vyhovuje väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde. Robím to preto, aby sa na Slovensku oplatilo pracovať, podnikať a žiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prípad ako Žilina nikde na svete nie je, ozvala sa aj BBC, tvrdí právnik

Žiline hrozí, že Antošík nijako neušetrí, tvrdí právnik.

Rozprávky SME

Starý dom (číta Robert Roth)

Klasické rozprávky (nielen) pre vaše deti.


Už ste čítali?