Riešenia, ktoré rozhýbu sociálne služby

Autor: Ľuboš Sopoliga | 2.5.2018 o 11:00 | (upravené 2.5.2018 o 12:12) Karma článku: 1,74 | Prečítané:  827x

Humanizácia existujúcich zariadení nestačí. Tá nestačila už v 80. rokoch 20. storočia v civilizovaných štátoch vtedajšieho západného sveta.

   Ak je jednou z úloh samosprávnych krajov zabezpečiť kvalitu života pre všetkých občanov žijúcich na jeho území, tak určite špecifickou cieľovou skupinou sú občania so zdravotným postihnutím a osoby ohrozené sociálnym vylúčením, tak ako ich definuje príslušná slovenská legislatíva  (http://www.zakonypreludi.sk/zz/2008-448 alebo http://www.zakonypreludi.sk/zz/2005-305) resp. medzinárodné dokumenty, ku ktorým sa Slovensko prihlásilo.

   V župných voľbách vlani na jeseň došlo na Slovensku k výmene šiestich županov z ôsmich. Naskytla sa veľká príležitosť na zmenu k lepšiemu aj v sociálnych službách, smerom k vyššie spomínanej cieľovej skupine občanov v jednotlivých župách.

   Župy zohrávajú významnú úlohu pri poskytovaní, zabezpečovaní, sprostredkovaní, zakladaní či kontrole mnohých sociálnych služieb. Župám teda bola zákonom zverená veľká moc nad životmi ľudí, odkázaných na sociálnu pomoc a nemalé verejné finančné prostriedky.  

   Župa vypracúva a schvaľuje koncepciu rozvoja sociálnych služieb na základe národných priorít rozvoja sociálnych služieb a komunitných plánov sociálnych služieb obcí vo svojom územnom obvode. Ich hlavným cieľom by teda malo byť vytvárať také podmienky pre obyvateľov kraja odkázaných na sociálne služby, aby:

1.       mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to, kde a s kým budú žiť, na rovnakom základe s ostatnými, a aby neboli nútení žiť v určitom prostredí.

2.        mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich, alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej pomoci, nevyhnutných pre nezávislý život v spoločnosti, pre začlenenie sa do nej  a na zabránenie izolácie alebo segregácie v spoločnosti.

3.       komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok prístupné aj osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.

Ako by som to robil ja?

   Podľa môjho názoru by bolo vhodné zriadiť alebo prebudiť zo zimného spánku „Partnerstvá sociálnej inklúzie“ a zároveň „Lokálne partnerstvá sociálnej inklúzie“ v jednotlivých okresoch a spoločne vykonať nasledovné:

1, Optimalizáciu siete sociálnych zariadení v kraji. Zvýšiť dostupnosť sociálnych služieb pre občanov kraja, ktorí ich potrebujú vrátane geografickej dostupnosti. Už dnes podľa verejne dostupných analýz verejní poskytovatelia často nespĺňajú štandardy kvality pri poskytovaní sociálnych služieb a chýbajú isté typy zariadení v kraji (viď. napr. zverejnené Návrhy koncepcií jednotlivých žúp a sieť sociálnych služieb pobytových zariadení na ich území). Už tam môžeme vidieť nesúlad medzi dopytom a ponukou služieb. V úvode by možno pomohol vytvoriť si mapy služieb v kraji, aby bolo aj vizuálne vidieť napr. geografickú dostupnosť služby k reálnemu dopytu.

2, Deinštitucionalizácia existujúcich služieb. Toto je jedna z najväčších výziev, ktoré župy čaká.  Inštitualizované veľkokapacitné sociálne služby poskytované prostredníctvom DSS, ktoré majú svoje hlboké korene ešte v socializme, nemajú v 21.storočí svoje miesto. Humanizácia existujúcich zariadení nestačí. Nestačia nám pekne vymaľované steny, zateplené budovy a pod.; potrebujeme kvalitu. Potrebujeme reštrukturalizáciu rezidenčných zariadení sociálnych služieb v župe na komunitné a ambulantné sociálne služby so špecializovaným sociálnym poradenstvom, čo je významná a evidovateľná zmena pre klientov zariadení sociálnych služieb, pre poskytovateľov aj zriaďovateľov. Nie je to iba presun prijímateľov pomoci z „veľkej budovy“ do „malej budovy“. Realizáciou tejto priority sa otvárajú úplne nové kvalitatívne možnosti, pretože ide o celkom nový model služieb, nie o prispôsobenie existujúcich. Osobne mám s tým skúsenosti. S kolegami sa nám podarilo vytvoriť a následne prevádzkovať malokapacitné špecializované zariadenie pre 8 hlucho-slepých a viacnásobne postihnutých dospelých ľudí. Je to jedinečné neštátne zariadenie v strednej Európe, ktoré prevádzkujeme už jedenásty rok (viac tu: http://www.majak-no.sk/ alebo aj v mojom blogu tu: https://sopoliga.blog.sme.sk/c/361533/neviditelne-deti.html V tomto procese je dobré nadviazať na prácu, ktorá sa začala približne pred 4 rokmi a momentálne minimálne stagnuje. Vtedy v rámci pilotného projektu deinštitucionalizácie bolo vybraných 8 zariadení (každé v jednom kraji) a začala sa príprava na proces transformácie (vrátane prípravy zamestnancov, klientov a pod.). Jednoducho treba sa k tomu vrátiť a nanovo obživiť, resp. reštartovať celý proces.

3, Finančná analýza nákladovosti jednotlivých typov poskytovaných sociálnych služieb u verejných a neverejných poskytovateľov. Jednotliví poskytovatelia sociálnych služieb majú povinnosť zasielať rôzne štatistické údaje Štatistickému úradu SR. Možno by nebolo zlé, ak by sa župy na ne lepšie pozreli, pretože sa tam môžu napríklad dočítať, že poskytovateľ tej istej služby v inej časti župy dostáva inú finančnú čiastku za službu. Prečo je to tak? Závisí to od toho, či ide o „nášho človeka“?

4, Transparentnosť procesov a kontrola posudzovania nových odkázanosti občanov na sociálne služby s dôrazom na primeranosť intenzity a kvalitu poskytovaných sociálnych služieb. Mám podozrenie, že posudzovanie nie je vždy v súlade s lege artis. Následne sú tak klienti „držaní“ napr. v pobytových zariadeniach (rezidenčných zariadeniach), pritom by mohli využívať menej intenzívne služby ambulantnou alebo terénnou formou priamo v komunitách alebo doma. Navrhujem teda zaviesť princíp primeranosti v poskytovaní už poskytovaných sociálnych službách. Bude potrebné vykonať opätovné posúdenie všetkých prijímateľov sociálnych služieb a prostredníctvom intenzívnej sociálnej práce podporiť ich prechod do komunitných a podporných sociálnych služieb.

5,  Verejná kontrola a zapojenie verejnosti. Navrhujem zaviesť a realizovať prieskumy spokojnosti občanov pri poskytovaní sociálnych služieb a informovať verejnosť o cieľoch koncepcie. Keďže väčšina sociálnych služieb je financovaných z verejných zdrojov, občania majú právo vedieť, načo a v akej výške boli použité. Na začiatok (kvôli spätnej väzbe) by možno postačil dotazník spokojnosti, ktorý by bol aj na web stránkach žúp. Apropo, webové stránky poskytovateľov služieb vrátane žúp sú neprehľadné, málo zrozumiteľné, chýba hlasový výstup pre nevidiacich... Klient alebo potenciálny príjemca pomoci sa musí maximálne na tri kliknutia dostať k požadovanej informácii. Príjemcami sociálnej pomoci sú aj ľudia s rôznym druhom postihnutia; sústava grafiky, obrázkov, znakov na webe musí vytvárať akýsi univerzálny symbolický dorozumievací prostriedok. 

6, Účinná kontrola efektívneho vynakladania finančných zdrojov pri poskytovaní sociálnych služieb, optimalizácia procesov verejného obstarávania liekov, potravín, oblečenia, vybavenia, tovarov a služieb. Myslím si, že centrálnymi nákupmi, centrálnym verejným obstarávaním vieme vytendrovať lepšie ceny, množstevné zľavy a následne použiť ušetrené financie tam, kde ich budeme v sociálnych službách viac potrebovať.

7, Optimalizácia siete krízových stredísk v súlade so zmenou legislatívy. Novela zákona 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, účinná od apríla 2018, prináša jednu zásadnú zmenu, a to vznik nového typu zariadení pod názvom Centrum pre deti a rodiny. Tieto centrá by mali poskytovať okrem iného aj špecializované programy, ktoré poskytovali krízové centrá v kompetencii žúp. Teda otázka je, či nenechať takúto službu „na hlave“ radšej centru, ktorého zriaďovateľom bude a priori Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny a „ušetrené“ peniaze použiť radšej na služby, ktoré má župa v priamej kompetencii.

8, Podpora sociálnych projektov a sociálneho podnikania pre rozvoj kapitálu na podporu sociálnych služieb v župe. Prvého mája sa stáva účinným Zákon o sociálnej ekonomike a sociálnom podnikaní. Je to úplne nový zákon, ktorý sme tu doteraz nemali. Keď už tu teda tento zákon máme, župy by ho vedeli využiť napríklad v procese deinštitucionalizácie (pozri bod 2). Jedna z foriem sociálneho podnikania, ktoré umožňuje spomínaný zákon, je sociálny podnik – bývanie, ktorý by sa dal využiť na výstavbu, resp. prestavbu bytov, prípadne nájomných bytov, napr. pre účely deinštitucionalizácie a následne „ušetrené“ financie využiť na podporu komunitných služieb.

9, Zaviesť odmeňovanie zamestnancov naviazané na pravidelne hodnotenie plnenia cieľov koncepcie. Rozumiem tomu, že zamestnanci sú teraz odmeňovaní podľa tabuľkových platov, ale sú tam aj určité pohyblivé zložky a minimálne tie by bolo dobré rozdeľovať podľa dosiahnutých cieľov – odvedenej kvality. Nehovorím, že musíme zaviesť hneď hodnotenie zamestnancov podľa KPI, ale priestor na rozlíšenie kvality a nekvality tam určite je. V sociálnych službách pôsobí veľa nespokojných zamestnancov. Ich nespokojnosť často pramení z ich platov. Zamestnanci by mali vedieť, že ak sa budú viac snažiť, budú odvádzať kvalitnejšiu prácu, dosahovať stanovené ciele, budú lepšie zaplatení. Ako povedal Henry Ford: „Jeden spokojný zamestnanec urobí viac ako traja nespokojní“. 

V procese realizácie týchto opatrení som identifikoval aj nasledovné riziká:

1)       Riziko odmietnutia v novom prostredí komunity, obce. Napríklad v procese deinštitucionalizácie to bude nová forma bývania, malokapacitné bývanie v domčeku. Susedia „nášho“ domčeka môžu mať k tomu negatívny postoj, teda verejnosť, verejná mienka nie je pripravená na integráciu do obce. Zníženie rizika vidím v komunikácii, komunikácii a ešte raz komunikácii. Pri realizácii nášho zámeru malokapacitného zariadenia pre hlucho-slepých sa nám podarilo zapojiť miestnu komunitu do diania v našom zariadení a následne sme sa aj my zapojili do aktivít v obci, čoho výsledkom je výborná spolupráca v miestnej komunite.

2)       Riziko komplikácie pri koordinácii  aktivít. Zníženie rizika komplikácie vychádza z predpokladu dostatočne skúseného riadiaceho personálu. Pri výbere jednotlivých aktéroch zmeny je potrebné dbať na odbornosť a dostatok skúseností v danom obore. Keďže realizácia aktivít bude prebiehať v rôznych lokalitách v župách, je potrebné zabezpečiť obsahovú jednotu aktivít a tiež koordináciu jednotlivých aktérov zmeny. Predpokladám, že jednotlivé župy už v minulosti realizovali rôzne projekty s podobnou obťažnosťou, takže hlavne v úvode, (kým sa vyprofilujú odborné kapacity v prípade poskytnutia aktuálnych kapacít žúp z iných projektov) je možné dané riziko považovať za minimálne.

3)      Riziko finančných prostriedkov. Zníženie rizika vidím v diverzifikácii zdrojov financovania. Okrem rozpočtu župy, financovanie cez národné projekty (vychádzajúc napr. z národných priorít pri procese deinštitucionálizácie), zdroje z fondov EÚ či sociálne podnikanie.

4)       Riziko nedodržania časového harmonogramu. Zníženie rizika vychádza z predpokladu, že príprava na zmenu bude spĺňať všetky potrebné náležitosti a v prípade zmeny v procese realizácie budú aktéri v dostatočnom časovom predstihu informovaní o zmenách a následných postupoch.

5)      Riziko odporu manažmentu a zamestnancov. Úspešná implementácia predpokladá významnú zmenu postojov, myslenia, prístupov a metód práce. Zamestnanci a manažment budú musieť absolvovať napr. vzdelávanie, čím na nich budú kladené zvýšené nároky na pracovné nasadenie a flexibilitu. Predpokladá sa zvýšenie záťaže u pracovníkov spôsobené obavami zo straty zamestnania a z personálnych zmien súvisiacich s transformáciou zariadenia. Zníženie až vylúčenie rizika spojeného s obavou a možným odporom manažmentu a zamestnancov bude možné podporiť preukázateľným rozvojom  klientov, skúsenosťami získanými na stážach, príkladmi dobrej praxe deinštitucionalizácie v Slovenskej republike a v zahraničí.

6)       Riziko odporu klientov zariadení. Zvýšené nároky budú kladené aj na klientov samotných zariadení. Okrem účasti napr. na vzdelávacích aktivitách pôjde predovšetkým o akceptovanie zmeny prostredia a lokality. Z veľkých inštitucionálnych zariadení budú postupne premiestňovaní do malých – komunitných zariadení s neporovnateľne menšou kapacitou, odlišnými službami a predovšetkým celkovo novým prostredím. Aby sa znížilo riziko, budú klienti zariadení dostatočne a pravidelne informovaní o celom procese, spôsobe jeho realizácie a jeho cieľoch v rámci realizácie vzdelávacích aktivít.

Pri poskytovaní sociálnych služieb by sme mali vychádzať z princípov subsidiarity, podľa ktorých, čo je možné zabezpečiť efektívnejšie na nižšej úrovni, nebude zabezpečované na úrovni vyššej. Princíp subsidiarity oprávňuje župy k povereniu niektorých svojich úloh aj na iné subjekty na svojom území – napríklad mimovládne organizácie, resp. tieto subjekty aj podporovať, resp. podporovať ich nezávislú iniciatívu. Takýmto spôsobom môžu mnohé komunitné služby zabezpečovať aj neverejné subjekty. V súčasných podmienkach, kde často neverejné subjekty nahrádzajú činnosť samospráv, je to dokonca želateľné. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?