Keď stretneš v lese najlepšieho ultramaratónca

Autor: Ľuboš Sopoliga | 1.7.2014 o 16:32 | Karma článku: 7,19 | Prečítané:  1006x

Všetko to začalo oveľa skôr.  Ako sa u nás hovorí: ... a všetko so všetkým súvisí. V tomto prípade to tiež nebolo ináč. 

Začalo to nevinnou MMS-kou od mojej  mladšej sestry. MMS-ka obsahovala moju fotku a krátku otázku: „...videl si sa ako vyzeráš?“  Toto foto radšej nezverejňujem J Odvtedy prešlo päť rokov, schudol som 22 kg a ročne nabehal cez 3500 km. Prečo to všetko spomínam?

Bývam v malom mestečku v údolí, obkolesenom kopcami a horami. Mám rád prírodu, hory, les. Športovaniu a zvlášť behu, som sa venoval hlavne na základnej a strednej škole.  Čo je v mojom prípade, alibisticky povedané, už dosť dávno. Keďže rád prijímam, zaujímavé výzvy, pre mňa logickou odpoveďou na výzvu z MMS-ky mojej sestry, bol návrat ku koreňom , teda k behu v prírode.

Samozrejme, všetko išlo postupne a pomaly. Nebehal som hneď maratóny  a „veľké“ kopce v horách tiež prišli akosi prirodzene. Časom som si „vybehal“ obľúbené chodníčky, trasy, ktoré mi viac ako iné „prirástli k srdcu“. Behávam skoro za každého počasia. Jediným limitom je pre mňa teplota pod -20 a nad 30 °C.

Moja najobľúbenejšia trať vedie kopcami, poľnými a lesnými cestami, cez les na chatu môjho kamaráta v Slánskych vrchoch a späť. Na trati často stretávam rôznu divú zver: jelene, srny, diviaky, líšky, zajace, bažanty...  Je skôr výnimkou ako pravidlom ak nič nestretnem. Stáva sa mi, že počas behu stretnem aj niekoľko zvierat naraz.  Sú to nádherné chvíle, plné adrenalínu, ktoré mi pomáhajú znova a znova začať, keď práve strácam chuť k behu.

V jeden nádherný slnečný májový podvečer, pri behu na mojej obľúbenej trati, som na podhorskej lúke stretol kamaráta (poľovníka). Zberal prvé jarné liečivé bylinky. Na chvíľu som sa pri ňom zastavil a prehodili sme zopár slov. On rozprával o tom ako sa dal pred niekoľkými rokmi na zber liečivých byliniek a ja o zážitkoch, o divej zvery, ktorú pri svojich potulkách počas behu stretávam. Hovoril som mu o krásnom jeleňovi, ktorého vídavam ako sa pasie práve na tejto lúke. Iba tak medzi rečou, som mu spomenul, že už asi polrok tu pozorujem stopy, ktoré patria pravdepodobne vlkovi.

Na tejto trati som rozoznal každú zmenu, každú novú stopu, každý čerstvo zlomený konárik. V rovnakom čase, denne, už asi rok som behával túto trať. Zvieratá si na mňa zvykli. Neplašili sa. Nenápadne, nerušene ma pozorovali. Možno tušili, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Jeleň iba dvihne hlavu a pasie sa ďalej. Sojka zaškrieka na pozdrav.  Líška ostane stáť na poľnej ceste a sleduje, či „držím“ správne tempo a smer.

V ten deň som išiel behať o niečo neskôr ako obvykle. Asi hodinu pred zotmením. Na horskej lúke, kde som deň pred tým stretol kamaráta (poľovníka) bolo ticho. Žiadna zver, žiadny spev vtákov. Jednoducho nič. Bolo to zvláštne ticho, také ktoré som dovtedy nepoznal. Vybehol som  na kopec po lesnej ceste, ktorá rozdeľovala les. Z kopca, na ktorý som vybehol bolo vidno na inú lúku uprostred lesa na ktorej bolo pole. Na poli bola zasiata ozimina. Dookola lúky boli rozostavané poľovnícke posedy. Inštinktívne som sa pozrel do stredu poľa. Keďže som uprostred poľa nič zvláštne nepozoroval, žiadnu zver , pokračoval som v behu lesnou cestou smerom k lúke s poľom. Iba prašná cesta oddeľovala les a lúku. Ako som sa blížil po tejto ceste k lúke, na hranici lesa a cesty asi 20 metrov naľavo vo vysokej tráve sa niečo pohlo. Vnímal som to iba tak akosi podvedome, „paralelným“ pohľadom. Vôbec som si však nebol istý či sa tam niečo pohlo, či sa mi to všetko iba nezdalo. Zrazu som to však videl jasne, zreteľne. Zdvihol sa zo zeme veľmi pokojne akoby sa nič nedialo. Akosi automaticky prešiel do poklusu ako vie len skúsený bežec. Žiadne dupotanie, žiadne praskanie konárikov, žiaden ťažký krok iba ladný pohyb, akoby sa vznášal nad zemou. Klusal úplne potichu. Dlhé nohy, trocha chudý, typický maratónec. Možno až vyziabnutý na môj vkus. Tmavý pás srsti sa mu tiahol od hlavy až cez chvost. Chvost stiahnutý medzi zadnými nohami. Hnedá, možno viac hrdzavá ako hnedá farba prechádzala po stranách k bruchu do svetlo hnedej. V porovnaní s trupom malá ale široká hlava s krátkymi ušami a hypnotizujúci pohľad. Absolútny kľud, pokoj a ticho. On v pokluse a ja tiež. Bežal predo mnou po tej istej ceste. Medzi nami rozostúp asi 30-40 metrov. Bez rozmýšľania, úplne automaticky pokračoval som vo svojej obľúbenej trati, veď do cieľovej „obrátky“ mi ostával už iba asi kilometer. Vtedy sa zastavil, otočil sa, pozrel sa na mňa. Zastavil som tiež. Je to vlk, zrazu mi „došlo“. Mal som dosť času na fotenie, kamerovanie... Nič z toho som neurobil. Nedalo sa. „Zamrzol“ som. Nevedel som sa pohnúť. Netuším ani ako som sa otočil a rýchlo bežal naspäť. Bežal som rýchlo, veľmi rýchlo. V behu som sa za ním ešte niekoľko krát otočil. Vbehol do lesa a ... ja som bežal ďalej. Z vytrženia ma prebrali až dva poľné zajace, ktoré mi skrížili cestu. Veľmi ma vyľakali. 

Ešte týždeň som nemohol poriadne spať. Stále som mal jasný obraz nášho nevšedného stretnutia pred očami.  Bol to silný zážitok, veľmi pokojný až elektrizujúci. Nikdy som neveril ľuďom, ktorí opisovali ako „stuhli“ pri nevšedných stretnutiach. Robil som chybu.  Ešte dnes mi zimomriavky behajú po chrbte, keď si na to spomínam. Odvtedy som ho nestretol. Rozprával som o ňom svojim deťom aj ďalším ľuďom. Možno aj on rozprával svojím „deťom“ akého blázna stretol, ktorý sa opovážil bežať  ďalej za ním. ...ale len dočasu, kým sa naňho znovu neotočil a svojím pokojným pohľadom si nevypýtal rešpekt.

Bol to úžasný darček, za roky „driny“ a to len vďaka výzve, ktorú som prijal pred piatimi rokmi od svojej sestry. Tak ako sa u nás hovorí, všetko so všetkým súvisí. Všetko má svoj význam a stretnúť tak skúseného ultramaratónskeho bežca je sviatok. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?